Interview se Suichi Aragaki 10.Dan

Dragon Times: Sensei, prečo ste po prvý raz išli do Karate Dojo a začali s tréningom?

Shuichi Aragaki: Môj starý otec, Aragaki Ryuko, učil Karate Chojuna Miyagiho keď bol ešte dieťa vo veku 10 rokov.

Dragon Times: Tak je to!?

Shuichi Aragaki: Ano! Chojun Sensei bol tak dobrý, že ho môj starý otec zobral a spolu s Kanryo Senseiom trénoval.

Dragon Times: Koľko rokov mal v tom čase?

Shuichi Aragaki: Medzi 10 až 12 rokov. Rodina Miyagi žila vedľa môjho starého otca, takže Chojun Sensei s ním trávil veľa času a cvičil Karate. Môj starý otec ho naučil ako udierať a daľšie základné veci ako toto. Starý otec bol o trinásť rokov starší ako Chojun Sensei.
Jedného dňa mi povedal, že Chojun Sensei ho poprosil, aby mu podržal gety (drevenné sandále, obuv), pretože si ide vybrať niekoho na ulicu, aby sa s ním pobil. Povedal môjmu starému otcovi „skry sa a dávaj na mňa pozor. Ak prehrám, uteč.“ Starý otec zistil, že potrebuje tvrdého majstra aby sa naučil kontrolovať sám seba a tak ho zobral na cvičenie s Kanryo Higaonna Senseiom.
Potom naša rodina odišla na Tajwan a stratili sme kontakt s Chojun Miyagi Senseiom. Po vojne sme sa vrátili na Okinawu a obnovili náš kontakt. Jeho Dojo bolo v Tsuyobe a starý otec ma zobral k Chojun Senseiovi a stal som sa študentom v Záhradnom Dojo. A takto som začal s tréningom.

Dragon Times: Tákže máte s Chojun Senseiom celkom zaujímavé spojenie.

Shuichi Aragaki: Nie osobne, nie vtedy, ale počul som o Chojun Senseiovi veľmi veľa od svojho starého otca. V tom čase Chojun Sensei odmietal prijímať študentov, trénoval len s An´ichi Miyagim, ale súhlasil, že kvôli mojmu starému otcovi vezme aj mňa.

Dragon Times: Kedy to bolo?

Shuichi Aragaki: V roku 1951. Bol som učiteľom na základnej škole. Cez deň som pracoval a po večeroch som išiel do domu Miyagi Senseia a trénoval som. Vždy na nás čakal v rohu Dojo, kde sedel v seiza. Takže aj keď som sa necítil na to, aby som tam šiel, naozaj som musel, pretože on na nás čakal každý večer. Za tréning od nás nechcel nič, žiadny poplatok.

Dragon Times: Pre vašeho učiteľa to muselo byť ťažké.

Shuichi Aragaki: Dostával plat za výuku polície, takže nikdy nepýtal poplatky od študentov.

Dragon Times: Muselo to byť ťažké pre študentov, mať ťakýto druh zaväzku, povinností, zodpovednosti.

Shuichi Aragaki: Dva krát do roka počas O Bon a Nového Roku, ako bolo zvykom, sme mu dávali darčeky. Každý deň sme prichádzali o 5tej, aby sme mu nasekali drevo na kúrenie, naťahali sme mu vodu zo studne a vyčistili záhradu ešte predtým ako sa začal tréning o 6tej. Takže sme Chojun Senseiovi prispievali aspoň našou prácou. Po vojne bol život veľmi tvrdý a každý bol chudobný.

Dragon Times: Iba dvaja študenti, vy a An´ichi Miyagi?

Shuichi Aragaki: Správne.

Dragon Times: Počul som, že Chojun Miyagi a Choki Motobu spolu raz bojovali. Je to pravda?

Shuichi Aragaki: Tak to som počul aj ja, ale najlepšie bude, ak túto tému nebudem komentovať. Obidvaja boli veľkými osobnosťami Karate, ktorí založili školy Karate, takže z rešpektu ku nim o tom nechcem nič hovoriť.

Dragon Times: Kedysi boli tieto boje pomerne obvyklé, nie je tak?

Shuichi Aragaki: Kedysi áno. Inokedy som počul od riaditeľa základnej školy, že v Koto Oyama v Shuri boli vždy nejakí ľudia, ktorí prijali výzvu na boj. Viete, kakedameshi. V Nahe na cintoríne ste vždy mohli nájsť niekoho, kto rád preskúšal vaše zručnosti. Dokonca aj keď ste sa prechádzali po ulici a videli ste niekoho, kto kráčal smerom k vám, kto vyzeral silný, alebo tvrdý, alebo mal nepríjemné spôsoby mohli ste ho vyzvať na kakedameshi.
Nebolo to príliš ako skutočný spor, alebo skutočne urputná konfrontácia, skôr to bol test schopnosti. Ak ste vyzvali niekoho oveľa silnejšieho, alebo oveľa slabšieho, mohli ste to odvolať. Ak ste stretli niekoho na vašej vlastnej úrovni, mohli ste bojovať. Nebolo obvyklé aby bol niekto skutočne vážne zranený.

Dragon Times: Hovoria, že kedysi sa na Okinawe nerobilo v Dojo kumite.

Shuichi Aragaki: Nie, robilo sa aj v Dojo, aj mimo neho. Keď ste opustili Dojo, museli ste si dávať pozor, pretože ľudia viseli okolo aby zatiahli nejakého študenta do boja a aby videli, akí sú dobrí. Na ceste domov ste sa vyhýbali temným alejám a vždy ste si museli dávať pozor, že vás nikto nesleduje. (pokračovanie)

Dragon Times: Počul som, že niektorí ľudia hovoria, že Miyagi Sensei bol gentleman. Niektorí hovoria, že naháňal hrôzu. Aká je vaša osobná skúsenosť?

Shuichi Aragaki: V skutočnosti Miyagi Sesnei naháňal veľkú hrôzu, po pravde bol až desivý. Nemohol som sa ku nemu ani priblížiť, takú mal auru. Keď cvičil Karate, jeho oči žiarili a vyžaroval silu. Bol skutočný Bushi. Jeho uprený pohľad bol zastrašujúci. Keď sa so mnou rozprával, pripútal ma svojimi očami a ja som sa bál. Bolo to ako keď sa had pozerá na myš. Keď sa na mňa pozeral, nemohol som sa ani pohnúť. Avšak v rodinnom živote to bol jemný a milý muž. Počas tréningu bol veľmi tvrdý a plieskal nás, pretože keď vám niečo počas tréningu povedal mohli ste to zabudnúť, ale keď ste boli plesknutý, vždy ste si zapamätali. Veľmi som sa bál jeho plesknutia.
Kedysi mi moji starší inštruktori (Sempai) hovorili, že keď ste sa spýtali otázku, mohol vás ignorovat. Avšak keď som trénoval v jeho Dojo, bol starší a vyzretejší. Ak sme mu položili otázku, detailne nám všetko vysvetlil, takže si myslím, že som mal veľké šťastie, že som s ním trénoval vtedy, kedy som trénoval.

Dragon Times: Ako Miyagi Sensei trénoval svojich študentov?

Shuichi Aragaki: Záhrada Chojun Senseia bola jeho Dojo. Bola malá, ale boli tam obrovské kamene. Hovoril presuň ten kameň tam, potom ho posuň tam, potom ho posuň späť. Tri mesiace pred tým ako som začal trénovať som čistil záhradu a upratoval dom. Keď si na to pomyslím teraz, tak ma skúšal aby videl či to s tréningom myslím vážne, alebo nie. Samozrejme že v tom čase tam bol iba jeden študent, An´ichi Miyagi. Jediný dôvod prečo ma Chojun Sensei prijal ako študenta bolo kvôli jeho vzťahu s mojím starým otcom.

Dragon Times: Cvičil Miyagi Sensei v tom čase Sanchin?

Shuichi Aragaki: Testoval naše shime. Mali sme oblečené len krátke nohavice, nie Karate Gi a on nás mohol udierať po ramenách, nohách, tele, úplne všade. Kvôli tomu sa naša technika zlepšovala a naše telá silneli.

Dragon Times: A čo ostatné Kata?

Shuichi Aragaki: Naučili sme sa Gekki Sai Dai Ichi, Saifa, Seiyunchin, Shisochin a Sesan, v tomto poradí. Väčšinu času sme trénovali, aby sme boli silní s použitím chi´ishi, sashi, kongo ken a makiwara. Trávili sme na tom veľa času, pretože sme boli mladí. Ako výsledok som dokonca aj v mojom veku schopní robiť tie isté veci ako mladí ľudia.

Dragon Times: Ako tréning s Miyagi Senseiom zmenil váš život?

Shuichi Aragaki: Ako som začal dochádzať do Dojo Miyagi Senseia, zmenil sa. Venoval som sa Karate. Hoci som cez deň pracoval a cvičil iba v noci, dokonca aj počas práce som myslel len na Karate a bol som ním veľmi ovplyvnený. Karate ma urobilo trpezlivým a dalo mi silné zdravie. Teraz mám takmer sedemdesiat ( nar.1929), ale odkedy som začal cvičiť v Dojo Chojun Senseia, nikdy neminul deň bez toho, aby som hlboko nemyslel na Karate. Môj senior mi povedal, že tréning Karate je dokončený keď umriete. Skončili ste až keď vás uložia do truhly.

Dragon Times: Zmenilo sa Goju Ryu od smrti Miyagi Senseia?

Shuichi Aragaki: Mesiac pred smrťou Miyagi Senseia som odišiel na štúdium do Tokia. Nasledujúci rok som sa vrátil späť na Okinawu a potom znova išiel do Tokia. Mohol som vidieť, že tréning na pevnine sa v tom čase zmenil.

Dragon Times: A čo na Okinawe?

Shuichi Aragaki: Nie príliš.

Dragon Times: Ako môžete porovnať Goju Ryu Morio Higaonna Sensenia s tým, čo ste sa naučili od Chojun Miyagi Senseia keď ste boli mladším?

Shuichi Aragaki: Je to také isté. Také trénuje základný silový tréning se chi´ishi, sashi, rovnako ako ja. To je jeho politika. Takisto používa chi´ishi, sashi a makiwaru tak ako ja, keď som trénoval s Miyagi Senseiom. Tréning na makiware je veľmi dôležitý. Kedysi sme rozvíjali našu silu cvičením Hojo Undo, udieraním do makiwary a veľmi serióznym tréningom Kata. Ľudia ako Morio (Higaonna) Sensei a ja sa staráme o túto tradíciu.

Dragon Times: Sensei, veľmi pekne vám ďakujeme za váš čas. Radi sme sa s vami rozprávali.